Rekodifikácia civilného procesného práva, ku ktorej došlo v právnom poriadku Slovenskej republiky s účinnosťou ku dňu 01.06.2016, priniesla výrazné zmeny v oblasti všetkých druhov civilných súdnych konaní a to ako sporových, tak aj mimosporových a správnych.
Aj keď odo dňa účinnosti nových procesných kódexov uplynul určitý čas a nové procesné pravidlá sa pomerne flexibilne etablovali v každodennej rozhodovacej činnosti súdov, je celkom pochopiteľné, že v praxi neustále vznikajú odlišnosti vo výklade a aplikácii jednotlivých ustanovení procesných kódexov.
V našej advokátskej praxi sa pomerne často stretávame s rozdielnym postupom súdov pri rozhodovaní o trovách konania podľa ust. § 262 a nasl. zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len “CSP“).
Zjednodušene možno povedať, že rekodifikácia procesného práva v zásade priniesla ,,dvojfázové“ rozhodovanie o trovách konania, kedy súd najprv rozhodne o nároku na náhradu trov konania podľa ust. § 262 ods. 1 CSP, pričom súd by o tomto nároku mal rozhodovať aj bez návrhu strany sporu a až následne rozhoduje vyšší súdny úradník o výške priznanej náhrady a to postupom podľa ust. § 262 ods. 1 CSP.
Nová procesná úprava teda priniesla významnú zmenu oproti spôsobu rozhodovania podľa predchádzajúcej právnej úpravy Občianskeho súdneho poriadku, kedy súd rozhodoval o nároku na náhradu trov konania a ich výške v rámci jedného výroku a to spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končilo. Podľa predchádzajúcej právnej úpravy bol účastník konania povinný si nárok na náhradu trov konania uplatniť a výšku trov vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní odo dňa vyhlásenia rozhodnutia.
S ohľadom na vyššie uvedené môžeme konštatovať, že aktuálna právna úprava už nepredpokladá návrh strany sporu na rozhodovanie o trovách konania a ani neukladá strane sporu povinnosť trovy konania vyčísliť.
Najvyššie súdne autority ale v rámci svojej rozhodovacej činnosti neustále spresňujú výklad a aplikáciu procesných ustanovení, týkajúcich sa rozhodovania o trovách konania, pričom Ústavný súd Slovenskej republiky sa v rámci aktuálneho rozhodnutia z mája 2020 venoval otázke povinnosti súdu vyzývať stranu sporu na vyčíslenie výšky trov konania.
Ako vyplýva z Uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.05.2020, sp. zn.: III. ÚS 191/2020:
,,Z ustanovení Civilného sporového poriadku súdu pred rozhodnutím o výške náhrady trov konania podľa § 262 ods. 2 CSP nevyplýva povinnosť vyzývať stranu na vyčíslenie trov konania, predloženie dokladov preukazujúcich ich výšku.“
(Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.05.2020, sp. zn.: III. ÚS 191/2020, analytická právna veta)
V našej advokátskej praxi sme sa doteraz v tomto smere stretávali s nejednotným postupom súdu, kedy niektoré súdy zvykli stranu sporu vyzývať na vyčíslenie náhrady trov konania pred rozhodovaním o jej výške a naopak, iné súdy v prípade, ak strana sporu výšku trov konania bez predchádzajúcej výzvy sama nevyčíslila, rozhodovali o jej výške podľa obsahu súdneho spisu.
V praxi pri zastupovaní našich klientov v každom jednom prípade vyčísľujeme a aj v minulosti sme vyčísľovali výšku náhrady trov konania bez predchádzajúcej výzvy súdu a to v čase pred momentom rozhodovania o výške trov zo strany vyššieho súdneho úradníka, nakoľko zastávame názor, že takýto postup je v záujme našich klientov.
V zásade teda postupujeme takmer identicky, ako podľa predchádzajúcej právnej úpravy Občianskeho súdneho poriadku, kedy sme v mene klientov osobitne uplatňovali nárok na náhradu trov konania a ich výšku sme vyčísľovali v lehote troch pracovných dní odo dňa vyhlásenia rozhodnutia, ktorým sa konanie končilo, v zmysle vtedy platnej a účinnej právnej úpravy.
Pri zachovaní takéhoto postupu súd aj v podmienkach CSP disponuje podkladmi pre účely rozhodovania o výške trov a to vrátane vyčíslenia výšky tarifnej odmeny za jednotlivé úkony právnych služieb, kde sa v praxi môže stať, že súd určí výšku tarifnej odmeny inak, ako advokát.
Rovnako tak dochádza k minimalizácii rizika, že klientovi nebude priznaná náhrada trov za úkony právnych služieb, nevyplývajúce zo spisu, vrátane nároku advokáta na náhradu za stratu času a hotových výdavkov, ako napr. cestovné a pod
Ústavný súd Slovenskej republiky v rámci aktuálneho rozhodnutia jednoznačne konštatuje, že súd nie je povinný stranu sporu na vyčíslenie trov konania vyzývať a prípadná pasivita strany sporu v tomto smere nemôže byť ,,zhojená“ podaním sťažnosti voči rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, ktorý o výške trov konania rozhodne podľa obsahu spisu a teda bez podkladov, predložených pre tento účel stranou.
Ako ďalej v tejto súvislosti konštatuje Ústavný súd Slovenskej republiky, z ustanovení CSP, súdu pred rozhodnutím o výške náhrady trov konania podľa § 262 ods. 2 CSP nevyplýva povinnosť vyzývať stranu na vyčíslenie trov konania a predloženie dokladov, preukazujúcich ich výšku. Súd v zmysle CSP rozhoduje o náhrade trov konania z úradnej povinnosti, na druhej strane je však potrebné dodať, že uvedené nemožno interpretovať tak, že táto povinnosť súdu je absolútna.
Nie je možné v tomto smere opomenúť dispozičnú zásadu, ktorou je ovládané civilné sporové konanie, keď je na strane sporu, aby sama vyvíjala potrebnú aktivitu v záujme docielenia ochrany práv, resp. priznania jej práv súdom v rozsahu, ktorý jej prináleží.
Ústavný súd Slovenskej republiky v rámci vyššie citovaného rozhodnutia rovnako konštatuje, že prípadná sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka o výške trov konania nemôže slúžiť ako prostriedok, ktorým sa má docieliť náprava, resp. zvrátenie následku skoršej procesnej pasivity strany sporu.
V kontexte označeného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky je preto vhodné venovať zvýšenú pozornosť potrebe vyčíslenia výšky náhrady trov konania a to v intenciách dispozičnej zásady civilného sporového konania a nespoliehať sa na výzvu zo strany súdu, nakoľko súd nie je povinný takúto výzvu strane sporu doručovať.