Výsluch ako metóda kriminalistickej taktiky

 

,,Ľudia uznajú svoju vinu alebo sa priznajú k zločinom, ktoré nespáchali, z rôznych dôvodov. Okrem iného sú to aj určité metódy vypočúvania, ktoré vedú k vysokej miere falošných priznaní.“

Eric Tradd Schneiderman – 65. generálny prokurátor štátu New York

Čo možno rozumieť pod pojmom výsluch? Aké je jeho miesto a význam v právnej teórii a v právnej praxi a čo predstavuje výsluch z pohľadu kriminalistiky? Má výsluch určité špecifiká, vyžaduje si jeho správne vedenie isté osobitné znalosti alebo osobnostné predpoklady, prípadne skúsenosti na strane vypočúvajúceho? Je možné a zároveň správne výsluch rozdeliť do viacerých častí a vedenie výsluchu prispôsobiť osobe vypočúvaného? A v neposlednom rade, čo je cieľom výsluchu a prečo je výsluch tak často skloňovaným pojmom v právnej a kriminalistickej teórii a praxi?

Nemožno poprieť, že v odbornej literatúre sa nachádza viacero definícii výsluchu od rôznych významných autorov, pôsobiacich v oblasti kriminalistickej vedy, pričom ja sám sa prikláňam k záveru, v zmysle ktorého je výsluch špecifická kriminalistická metóda, ktorou sa na základe zákona, formou výpovede získavajú kriminalisticky a právne relevantné informácie z pamäťových stôp zafixovaných vo vedomí vypočúvaných osôb, za dôsledného dodržania zákonom stanovených práv a povinností vypočúvaného a vypočúvajúceho.

Ak si vyššie uvedenú definíciu výsluchu rozmeníme na drobné, môžeme na jej podklade vymedziť pojmové znaky výsluchu, čo nám lepšie pomôže pochopiť podstatu a význam výsluchu a to ako z pohľadu trestného práva, tak aj z pohľadu kriminalistiky. S prihliadnutím na vyššie špecifikovanú definíciu mám za to, že pod pojmové znaky výsluchu možno subsumovať:

  • získavanie kriminalisticky relevantných informácií z pamäťových stôp vypočúvaného formou výpovede, t. j. reprodukcie vnímaného;
  • zákonnosť výsluchu, ktorá je determinovaná dôsledným rešpektovaním právnych noriem vo vzťahu k existencii dôvodov výsluchu, ako aj vo vzťahu k procesným právam a povinnostiam vypočúvaného a vypočúvajúceho. V tejto súvislosti je na mieste klásť si otázku, aké informácie, ktorými by mal disponovať práve vypočúvaný, je možné považovať za dôležité z pohľadu potreby ich získania formou výsluchu a prečo by zároveň mali byť tieto informácie relevantné z pohľadu kriminalistiky, ktorá bývala najmä v minulosti označovaná za pomocnú vednú disciplínu trestného práva.

S prihliadnutím na predmet kriminalistiky by podľa môjho názoru malo primárne ísť o informácie o spoločensky nežiaducom, resp. škodlivom jave, ktoré sa v určitej miere zafixujú vo vedomí človeka v podobe pamäťových stôp, ktoré vznikli v príčinnej súvislosti s kriminalisticky relevantnou udalosťou. Práve takéto informácie možno právom považovať za kriminalisticky relevantné, teda určitým spôsobom zaujímavé z pohľadu kriminalistiky. Mieru ich ,,zaujímavosti“ vidím v tom, že kriminalisticky relevantné informácie sa dotýkajú vzniku, priebehu, prípadne zániku kriminalisticky relevantných udalostí, teda deja, ktorý sa stal, event. ktorý pretrváva a ktorý je možné skúmať metódami kriminalistiky.

Cez prizmu vyššie uvedeného považujem výsluch za jednu z najdôležitejších metód kriminalistickej taktiky, nakoľko napomáha vyšetrovateľovi dopracovať sa ku kriminalistky relevantným informáciám, obsiahnutým vo vedomí vypočúvaného, resp. v jeho pamäťových stopách a to vo vzťahu ku skutočnostiam, ktoré vypočúvaný vnímal svojimi zmyslami. Podľa môjho názoru predstavuje výsluch jeden zo základných dôkazných prostriedkov a považujem ho za pevnú a nesmierne dôležitú súčasť vyšetrovania a napokon aj dokazovania v samotnom trestnom konaní.

Čo je cieľom výsluchu a prečo je žiaduce tento cieľ identifikovať? Osobne sa nazdávam, že týmto cieľom by malo byť dopracovať sa k maximálnej, čo najviac objektívno-relevantnej pamäťovej stope vypočúvaného, ktorá plynie z jeho vedomia ako človeka, ktorý bol súčasťou kriminalisticky relevantnej udalosti a to za predpokladu dôsledného dodržiavania a rešpektovania pozitívno-právnych noriem, v rámci ktorých zákonodarca upravil práva a povinnosti vypočúvaného a vypočúvajúceho. Som presvedčený o tom, že poznať cieľ výsluchu je dôležité a je potrebné mať ho na pamäti počas vedenia výsluchu a to ako zo strany orgánov činných v trestnom konaní, prípadne súdu, tak aj zo strany obhajoby v situáciách, kedy sa na výsluchu zúčastňuje obhajca. V celom rozsahu sa stotožňujem s myšlienkou, v zmysle ktorej všeobecnou úlohou výsluchu nie je a ani nemôže byť dosiahnutie priznania obvineného vo vzťahu k trestnej činnosti, ktorá sa mu kladie za vinu a ani jeho usvedčenie z takejto trestnej činnosti, ale získanie úplnej a pravdivej výpovede (vysvetlenia) v záujme zistenia skutkového stavu veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti a to pre potreby trestného konania, prípadne pre potreby ďalších úloh zo strany orgánov činných v trestnom konaní.

Keď sa zamyslíme nad možnosťou rozdelenia výsluchu do viacerých fáz, resp. etáp, je podľa môjho názoru zaujímavé porovnať fázy výsluchu z pohľadu trestného práva procesného, s fázami výsluchu z pohľadu kriminalistiky. Kým trestné právo procesné v zásade vymedzuje tri fázy výsluchu a to úvodné štádium, monológ a dialóg, kriminalistická prax diferencuje výsluch na viaceré fázy, ktoré predstavujú podľa môjho názoru užšie a exaktne členené celky, ktoré je možné pomerne efektívne uchopiť a pracovať s nimi z pohľadu kriminalistickej taktiky. Kriminalistika totiž rozdeľuje výsluch na päť fáz a síce príprava výsluchu, úvodné štádium, monológ (štádium súvislého rozprávania), dialóg (štádium kladenia otázok a odpovedí), dokumentácia a záver.

V mojej viac ako desať ročnej advokátskej praxi som sa zúčastnil stoviek výsluchov a to či už ako obhajca obvinených alebo ako splnomocnený zástupca poškodených, pričom zastávam názor, že poznať a prihliadať na kriminalistické členenie výsluchu na päť vyššie uvedených etáp je nie len užitočné, ale priam nevyhnutné, pokiaľ chceme vyťažiť z tohto vyšetrovacieho úkonu maximum so zreteľom na to, aby bol naplnený jeho účel.

Z vlastnej skúsenosti viem a bol som priamym účastníkom toho, ako vypočúvajúci až trestuhodne zlyhávajú vo vedení výsluchov, podceňujú určité etapy výsluchu, nevedia pracovať s osobou, ktorú vypočúvajú, neprispôsobujú taktiku výsluchu individualitám dotknutej trestnej veci, kladú otázky, ktoré nie len že sú sugestívne a kapciózne, ale častokrát s vecou nesúvisiace, nevhodné, ba až postrádajúce elementárnu logiku z pohľadu skutkovej a právnej stránky veci. Nespočetne veľakrát som namietal spôsob vedenia výsluchu a to či už vo výsluchovej miestnosti na útvare policajného zboru, v rôznych ústavoch na výkon väzby a výkon trestu odňatia slobody a napokon aj v súdnych sieňach. Výsledkom takýchto námietok nezriedka bola nepoužiteľnosť zápisnice o výsluchu z prípravného konania v konaní pred súdom, ktorá nemohla byť pred súdom prečítaná, prípadne nemohla byť použitá pre účely odstraňovania rozporov vo výpovedi vypočúvaného, ktoré sa neskôr vyskytli v jeho výpovedi pred súdom.

Je na mieste sa zamyslieť nad tým, či a do akej miery takáto situácia poskytuje výhodu druhej procesnej strane z pohľadu taktiky obhajoby alebo obžaloby, nakoľko pre niektorú z procesných strán je spravidla výhodné, pokiaľ určitý dôkaz nie je v konaní vykonaný, čo považujem za isté premietnutie prvkov kontradiktórnosti trestného konania do aplikačnej trestnoprávnej praxe. Je totiž logické, že pokiaľ je konkrétna osoba vypočúvaná v procesnom postavení svedka, poškodeného a pod., spravidla svojou výpoveďou potvrdzuje alebo vyvracia obžalobnú, event. obhajobnú verziu.

S ohľadom na pomerne ťažkopádnu súčasnú právnu úpravu prípravného konania v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky, kedy je spravidla potrebné viackrát prepočúvať svedkov a to pred vznesením obvinenia konkrétnej osobe, po vznesení obvinenia za prípadnej účasti obhajcu za účelom zachovania práva na obhajobu s ohľadom na zásadu kontradiktórnosti trestného konania a opätovne ešte aj v konaní pred súdom, dochádza medzi jednotlivými výpoveďami k časovým prestojom, ktoré majú vplyv na kriminalistky relevantné informácie, zachytené v pamäťových stopách vypočúvaného. V praxi som sa potom stretol so situáciou, kedy svedok na hlavnom pojednávaní, s časovým odstupom niekoľkých rokov, vypovedal diametrálne odlišne ako v rámci svojho výsluchu v prípravnom konaní, no na druhej strane nebola zápisnica z výsluchu tohto svedka použiteľná v konaní pred súdom, z dôvodu nesprávneho vedenia výsluchu zo strany vypočúvajúceho.

Osobne som zástancom toho, aby bol výsluch realizovaný procesne správne, t. j. za dôsledného rešpektovania príslušných procesných ustanovení Trestného poriadku, za súčasného využitia dostupných poznatkov kriminalistickej taktiky tak, aby bol naplnený účel samotného výsluchu. V praxi sa primárne nespolieham na taktiku obhajoby spočívajúcu výlučne v tom, že niekedy v budúcnosti budem v postavení obhajcu namietať vedenie výsluchu v rozpore so zákonom, prípadne v rozpore so zásadami kriminalistickej taktiky, nakoľko takýto spôsob vedenia obhajoby považujem za príliš rizikový. Ak už k takejto neželanej situácii dôjde, pokúšam sa na jej vznik reagovať promptne a svoje výhrady k spôsobu vedenia výsluchu vznášam okamžite. Pokiaľ nedôjde k náprave, poukazujem na túto skutočnosť počas celého trestného konania, v každom jeho štádiu a mojim cieľom je dosiahnuť nápravu a všetkými dostupnými právnymi prostriedkami zabezpečiť, aby došlo k odstráneniu takéhoto závadného procesného stavu.

Z pohľadu kriminalistickej taktiky a už uvedeného členenia výsluchu na päť pomyselných etáp, považujem za nesmierne dôležitú prípravnú fázu výsluchu, ktorá býva častokrát podceňovaná napriek tomu, že je nevyhnutnou podmienkou úspešného vedenia výsluchu. Z hľadiska potrieb je možné túto fázu rozdeliť na obsahovú, materiálnu, organizačnú a personálnu.

Výsluch patrí právom medzi jednu z najrizikovejších metód kriminalistickej taktiky a to okrem iného aj z dôvodu, že pri výsluchu môže dôjsť k druhotnej viktimizácii obete trestného činu, ktorá býva vypočúvaná v procesnom postavení svedka – poškodeného. Nazdávam sa, že práve v tejto súvislosti je dôležité venovať zvýšenú pozornosť prípravnej fáze výsluchu, v rámci ktorej má vypočúvajúci adekvátny priestor na predbežnú formuláciu otázok, ktoré bude vypočúvanému pokladať, no zároveň sa pripraviť na výsluch aj z pohľadu jeho organizácie, výberu vhodného dňa v týždni, času na realizáciu výsluchu, výsluchovej miestnosti a napokon aj osoby vypočúvajúceho, prípadne ďalších osôb, zúčastnených na výsluchu.

Obeť trestného činu má spravidla tendenciu verbalizovať svoje pocity beznádeje, sklamania a zatrpknutosti, pričom častokrát nedôveruje orgánom činným v trestnom konaní, že v rámci vyšetrovania zistia páchateľa trestného činu, prípadne, ak už dôjde k vedeniu trestného stíhania voči konkrétnej osobe, že skutočne dôjde k odsúdeniu a potrestaniu páchateľa. Tieto skutočnosti považujem za pochopiteľné, nakoľko sú nevyhnutným odrazom procesu prežívania ujmy zo strany obete, ktorá jej bola spôsobená trestným činom, pričom každá obeť trestného činu sa určitým a vysoko individualizovaným spôsobom vysporadúva s následkami trestnej činnosti, ktorá bola voči nej namierená. V týchto situáciách, ktoré nie sú v kriminalistickej praxi ničím výnimočným, sú podľa môjho názoru kladené pomerne vysoké požiadavky na osobu vypočúvajúceho. V mojej právnej praxi sa mi osvedčil postup, kedy je obeti trestného činu vhodné ponechať určitý priestor na to, aby mohla vyjadriť svoje rozhorčenie nad celou situáciou, pričom zastávam názor, že nie je na mieste poškodeného odsudzovať, kritizovať, prípadne ho dokonca zahriaknuť s tým, že jeho osobný postoj nie je vo vzťahu k vyšetrovanej trestnej veci relevantný a žiadnu zo zúčastnených strán nezaujíma. Mám za to, že poškodeného treba v takejto situácii aktívne vypočuť, vstupovať do jeho úvodného monológu čo najmenej a až následne ho prípadne usmerniť a vysvetliť mu, že pre účel samotného výsluchu je dôležité, aby sa snažil uvádzať čo najviac faktov vo vzťahu k vyšetrovanej trestnej činnosti, čím sa logicky zvýši aj pravdepodobnosť rýchleho a efektívneho priebehu trestného konania. Takýto postup zabraňuje sekundárnej viktimizácii obete a zároveň zvyšuje jej dôveru k ostatným stranám konania.

Napokon ani z môjho pohľadu ako obhajcu obvineného nie je žiaduce, ak vypočúvajúci neprispôsobuje taktiku vedenia výsluchu individualitám osoby vypočúvaného, nakoľko takáto svedecká výpoveď môže byť kontaminovaná skutočnosťami, ktoré by do svedeckej výpovede neboli bývali vnesené za predpokladu, ak by výsluch bol vedený v súlade so zásadami kriminalistickej taktiky tak, ako ich vymedzuje kriminalistická veda. V konečnom dôsledku potom môže byť obdobné vedenie výsluchu aj v neprospech záujmov klienta, t. j. obvineného v trestnom konaní.

Rešpektujem skutočnosť, že spôsob vedenia výsluchu je individuálny a to zo strany každého jedného vypočúvajúceho, pričom vychádza jednak z osobnostných predpokladov vypočúvajúceho, ale aj z jeho odborných znalostí, skúsenosti, psychologickej výbavy, ako aj z celého radu ďalších premenných, ktoré vo väčšej či menšej miere ovplyvňujú osobu vypočúvajúceho, celkovú situáciu a tým aj priebeh samotného výsluchu.

V prípadoch, kedy sa ja sám ocitám v postavení vypočúvajúceho, je mojim cieľom viesť výsluch v súlade so zákonom a s prihliadnutím na všetky mne známe metódy kriminalistickej taktiky tak, aby mohol byť čo možno najlepšie dosiahnutý účel výsluchu, pričom po celú dobu mám na zreteli moju úlohu obhajcu v trestnom konaní, ciele a taktiku zvolenej obhajoby klienta v konkrétnej trestnej veci, kedy je pochopiteľne žiaduce, aby niektoré skutočnosti boli zo strany vypočúvaného vypovedané, no naopak môže dôjsť k situácii, kedy nie je v záujme klienta, aby niektoré skutočnosti v rámci výsluchu odzneli. Aj preto je podľa môjho názoru nevyhnutné veľmi citlivo voliť otázky, ktoré budú vypočúvanému pokladané, pričom sugestívne a kapciózne otázky by nemali mať v rámci fázy dialógu žiadny priestor.

Zastávam názor, že k vypočúvaniu každej osoby je potrebné pristupovať citlivo a individuálne, brať na zreteľ osobu vypočúvaného, jeho psychologický a spoločenský status, vek, pohlavie, trestnú minulosť, vierohodnosť a pochopiteľne jeho procesné postavenie v trestnom konaní. V prípade výsluchu obete trestného činu by nemalo byť cieľom, no napokon ani vedľajším produktom výsluchu sekundárne viktimizovať obeť, ale prostredníctvom efektívneho výsluchu získať z pamäťových stôp vypočúvaného kriminalisticky relevantné informácie, za prísneho dodržiavania všetkých zákonných podmienok, ktoré zákonodarca v tejto súvislosti vymedzuje v príslušných procesných ustanoveniach.

Som presvedčený o tom, že každý jeden výsluch je osobitý a aj keď je ovládaný určitými legislatívnymi a kriminalistickými požiadavkami, v praxi dochádza počas výsluchov k situáciám, ktoré je len s ťažkosťami možné exaktne predvídať. Správnym a adekvátnym uplatňovaním princípov kriminalistickej taktiky je ale podľa môjho názoru možné sa na výsluch dôkladne pripraviť a viesť ho spôsobom, aby bol dosiahnutý jeho účel.

Prečo je teda výsluch tak často skloňovaným pojmom v právnej a kriminalistickej teórii a praxi?

Odpovedí na túto otázku môže byť viacero a zrejme sa budú odlišovať od toho, komu bude táto otázka kladená a z akého uhla pohľadu sa na ňu pokúsime odpovedať. Páči sa mi pohľad, podľa ktorého je výsluch určitou formou umenia. Umením byť schopný úspešne komunikovať s vypočúvanou osobou o otázkach vyšetrovania takým spôsobom, že vypočúvanému bude dostatočne zrozumiteľné a to bez ohľadu na jeho emocionálnu alebo racionálnu zainteresovať na predmetnej veci, že je potrebné, aby vypočúvajúcemu objasnil svoju zainteresovanosť na trestnom čine bez toho, aby mu boli odoprené akékoľvek zákonné práva.

Ako je ale potrebné postupovať pri výsluchu tak, aby ho bolo možné považovať za úspešný, pokiaľ sa ocitnem na strane vypočúvajúceho? Aké osobnostné a odborné predpoklady je potrebné spĺňať, aby som bol schopný efektívne viesť výsluch a dosiahnuť jeho účel a aké úkony je potrebné realizovať v jednotlivých fázach výsluchu? Myslím, že odpoveď na tieto otázky je individuálna, závislá od množstva premenných. Určitý návod nám ale nepochybne poskytuje práve kriminalistická veda, ktorá výsluch právom považuje za jednu z najdôležitejších metód kriminalistickej taktiky.

 

JUDr. Dušan Lovich